Janko HAVLÍK

* 12. 2.1928 Vlčkovany

+ 27.12.1965    Skalica

“ Prosím Ťa, Pane, na príhovor Tvojho služobníka Jána,

verného, pokorného a násilným utrpením ubitého

a na príhovor Matky Božej, vypros nám uzdravenie,

detinskú dôveru, lásku k Bohu a oddanú vernosť,

skrze nášho Pána na veky vekov. Amen. „

Študent, seminarista Janko Havlík zo Záhoria vystupuje z nedávnych dejín Cirkvi na Slovensku ako výnimočná postava mladého človeka, vzor a patróna mládeže, ktorý pre vernosť svojmu povolaniu, Cirkvi a Kristovi položil život. Jeho životnou túžbou bolo vyštudovať a stať sa misionárom.

Kňazom Misijnej Spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Naše rozprávanie sleduje Janka od momentu, keď ako 15 – ročný gymnazista a odchovanec vincentískeho chlapčenského domova prichádza do Banskej Bystrice. S príchodom do apoštolskej školy, ako volali Vincentínsky chlapčenský domov, sa Jankovi začali jeho túžby napíňať viac, ako mierou vrchovatou. V jedálni nikdy nechýbal chlieb, v záhrade ovocie, v hore nad ňou medokýš.

Pátri Vincentíni a sestričky Vincentky videli v chovancoch svojho domova popravde svoje vlastné, duchom vlastné, duchovné deti a podľa toho s nimi aj jednali. Vari najúžasnejšou zmenou v Jankovom živote však bolo, že mal pod vlastnou strechou v domácej kaplnke neustále osobne prítomného sviatostného Pána Ježiša. Práve tu pred Bohostánkom a pod otcovským vedením pátrov – lazaristov sa začali Jankovi nevídane prehlbovať jeho duchovné a vedomostné obzory.

Jankov radostný rozlet však netrval dlho. Len čo sa rok s rokom stretol, vypuklo v auguste 1944 priamo v Banskej Bystrici povstanie a spolu s ním aj povstalecká Slovenská národná rada, ktorá už o pár dní nato vystúpila s návrhom na zoštátnenie všetkého školstva na Slovensku, vrátane cirkevného. Udalosti s tým spojené avizovali, že Jankova cesta za povolaním bude tŕnistá, že to bude cesta kríža.

Jankova krížová cesta za povolaním

Začiatok Jankovej krížovej cesty za povolaním znamená, že musí opustiť svoj milovaný vincentínsky domov, prerušiť štúdiá a ratovať si holý život. Bystrických chovancov prichýlia v chlapčenskom sirotinci v Trnave, odkiaľ ich už na jar 1945 vypudí ich postupujúca Červená armáda. Druhá svetová vojna speje k záverečnému účtovaniu.

Vincentínski chovanci sú z Trnavy rozposlaní domov k rodičom. Janko prchá k svojim na Záhorie. Front mu v pärách dorazí do Vlčkovan. Údolie Chvojnice hučí streľbou, paľbou a náletmi. Jankove radostné výhľady sa rúcajú ako zostrelené veže národnej svätyne Sedembolestnej v Šaštíne. Dňa 8. mája 1945 Slovenská republika prestala existovať. Krátko nato vydala SNR už v obnovenej ČSR nariadenie o zoštátnení školstva na Slovensku. S nástupom obnovenej Československej republiky začali viať aj nové ideologické prúdy. Napriek všetkému si svet vydýchol. Ľudia sa vracali na pracoviská, mládež do škôl. Aj Janko sa vrátil do svojej milovanej apoštolskej školy.

Nádherne a výstižne o tomto období Jankovho života napísal vdp. Anton Srholec. Jeho hodiny pred Bohostánkom voňali šťastím a dni boli naplnené prácou a štúdium až po okraj. Medzitým však na odvrátenej strane tohto sveta prestavba školstva a s ňou aj ducha spoločnosti pokračovala. Rok 1948 znamenal nástup komunistickej totality a otvorený boj proti katolíckej Cirkvi. Informačné byro KSČ označilo už roku 1947 Cirkev za ópium ľudstva a za úhlavného nepriateľa KSČ. Nech už bolo akokoľvek, v máji roku 1949 Janko zmaturoval. Zdalo sa mu, že sa s ním raduje celý svet. Vytúžený cieľ – štúdium na Bohosloveckej fakulte v Bratislave má konečne na dosah ruky. Až sa mu z toho od šťastia hlava zatočila. Tu sa stalo čosi, čo znamenalo ďalší škrt na jeho ceste za povolaním.

Jankovo štúdium na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte je zmarené. V máji roku 1949, teda práve v dňoch, keď Janko maturoval, vytýčil desiaty zjazd KSČ plán likvidácie náboženstva a katolíckeho školstva. Útok na katolícky orientované vysoké školstvo sa začal likvidáciou vysokoškolského internátu Svoradov. V noci koncom augusta prepadla spiaci internát štátna tajná bezpečnosť. V internáte v tom čase sídlil aj seminár vincentínskych bohoslovcov. Štb – áci vtrhli k pátrom lazaristom do priestorov seminára a odvliekli ich do vyšetrovacej väzby. Svoradov bol zoštátnený a premenený na internát Mirka Nešpora. Internátny kostol Panny Márie bol prestavaný na byty. V Jankových vyhliadkach na teologické štúdiá v Bratislave ako vincentínskeho seminaristu viac nemohlo byť ani reči.

Zato však cesta na vstup do noviciátu bola ešte voľná. Janko to prijal ako veľkú Božiu milosť. Či nie je napokon prednejšie zasvätiť sa Bohu a tak mu dať k dispozícii svoj život na službu tam, kde ho pošle Boh sám? Väčší dar už nemôže byť, ako bezvýhradne sa darovať Bohu. Toto si zapísal do denníka.

A tak hneď koncom augusta vstupuje ako kandidát vincentínov do noviciátu v Ladcoch a spolu s ním ďalších päť spolubratov. Už začiatkom adventu sa však všetci novici presunuli do bystrickej apoštolskej školy. Časy boli neisté, možno ich predstavení dúfali, že tu budú menej na očiach ako v Ladcoch, kde stál ich ústredný misijný dom. Nech by všakpátri – lazaristi hľadali so svojím malým stádočkom kúsok pokoja na sústredenie kdekoľvek, kruh okolo nich sa zužoval. A tak sa stalo, čo už koniec – koncov všetci tušili.

Jankov noviciát je násilne prerušený a Apoštolská škola zlikvidovaná. Stalo sa to v noci z 3. na 4. mája 1950. V tú pamätnú barbarskú noc bol zlikvidovaný aj Ústredný misijný dom v Ladcoch. Dnes už poznáme desiatky publikovaných svedectiev o tom, ako brutálne sa to všetko udialo. Janka spolu s ostatnými novicmi odvliekli na ideologickú prevýchovu do Kostolnej a potom na nútené práce na stavbu Hydrocentrály do Nosíc pri Púchove. Čakala ich tam drina, normy, kontroly, kárne opatrenia. Navonok to malo fasádu nadšeného budovania socializmu, na čo dbal Československý zväz mládeže. Jeho horliví aktivisti začali už vtedy prejavovať voči mladým rehoľníkom nenávisť a označovať ich za vatikánskych špiónov.

Po troch mesiacoch driny koncom augusta, keď už boli všetky rehoľné domy a učilištia zlikvidované, zväzácky hlavný štáb odrazu všetku rehoľnú mládež poslal domov k rodičom. Komunistickí ideológovia si vyrátali, že rehoľníci takto potichu do konca dvadsiateho storočia vymrú. Janko sa vrátil k rodičom, no zo strany rehoľnej komunity sa nevedel a nechcel zmieriť. Čo podniknúť?

Na začiatku septembra odišiel do Nitry. Spojil sa s najbližšími bratmi z noviciátu a spolu s nimi predložil svojmu špirituálovi pátrovi Štefanovi Krištínovi prosbu, žeby chceli súkromne pokračovať popri zamestnaní v duchovnej farmácii a v teologickom štúdiu. Tak vznikla v Nitre s povolením a pod starostlivosťou predstavených Komunita vincentínskych seminaristov – bohoslovcov. Aké však bolo ich podnikanie riskantné, možno usúdiť z toho, že v tom čase prebiehal povestný zinscenovaný monsterproces proti velezradným biskupom: Vojtaššák, Gojdič, Buzalka. Masové zatýkanie kňazov a veriacich laikov – takže Cirkev bola nútená zostúpiť vo svojej činnosti do podzemia a že ktátko predtým ako si vytvorili svoj súkromný seminár zrušila štátna moc všetkých 13 diecéznych seminárov. Napriek všetkému život ich malej komunity sa sľubne rozbehol. Zavčas rána spoločná modlitba, potom rozchod do zamestnania, po návrate domov prednášky a štúdium. Večer vatikánsky rozhlas. K tomu pravidelné duchovné cvičenia a vôbec súžitie v spoločenstve podľa pravidiel sv. Vincenta de Paul. Takto prešiel prvý ročník ich štúdia popri zamestnaní a do Jankovho srdca vstúpila nová nádej. Nový životodarný impulz na ceste k vytúženému cieľu. Lenže práve vtedy sa to stalo.

Janko je zatknutý a vo vyšetrovacej väzbe brutálne mučený. Dňa 28. októbra 1951 okolo 18. hodiny podvečer vtrhla násilým ŠTB do bytu nitrianskych seminaristov a zaistila ich. V ten istý deň zaistila aj duchovného otca Štefana Krištína. Otec kardinál Ján Chryzostom Korec v tejto súvislosti píše: „Otec Krištín, lazarista, sa staral o mladých bohoslovcov. Boli súdení ako prvá obeť prenasledovania.“ To, čo nasledovalo po tomto zatknutí, zostane pre svoju hrôzostrašnosť už navždy nevypovedaným tajomstvom Janka samotného. Čo – to naznačujú tí z jeho spolubratov, ktorí počuli ako ho už pri prvom výsluchu mučia a ktorí boli sami mučení. „Beštiálna krutosť,“ píše Anton Hlinka, s akou sa zaobchádzalo s nevinnými ľuďmi prenikala cez múry väzníc a šírila hrôzu. Strach premohol všetkých veriacich. Vlažní odpadli hneď, tradiční taktizovali a jadro Cirkvi – to boli tí, čo sústredili všetky nenávistné rany na seba.

K nim, ako uvidíme ďalej, patril aj Janko Havlík. Po nezákonných 15 mesiacoch vyšetrovacej väzby bola konečne nitrianska skupina vincentínskych seminaristov postavená pred súd. Janko je odsúdený za velezradu na 10 rokov väzenia. Súdny proces pod hlavičkou Štefan Krištín a spol. sa konal 3. až 5. februára 1953 v Nitre. Rozsudkom Krajského súdu boli obžalovaní odsúdení za trestný čin velezrady, ktorou bolo podľa obžaloby to, že zriadili v Nitre tajné bohoslovecké učilište Russicum a tak utvorili ilegálnu skupinu, ktorá pod rúškom teologických štúdií vykonávala protištátnu činnosť so zámerom rozvrátiť naše ľudovodemokratické zriadenie.

O tom, ako vystupoval na súdnom pojednávaní Janko Havlík, prináša vzácne svedectvo sestra vincentka Jana Trubenová, ktorá tam bola osobne prítomná. Veľmi dojemná chvíľa nastala vtedy, keď Janko Havlík, jeden z obvinených seminaristov, jasným hlasom povedal: „Prosím slávny súd,  aby trest, ktorý chce uložiť tým, čo trpia pre nás, rozdelil medzi nás a mne dal najviac.“ „Vy fanatik!„ skríkol na neho vyšetrujúci sudca. „Čo si myslíte, že z vás urobíme mučeníka? Prečo ste sa nehlásili na nehlásili na Vlasteneckú bohosloveckú fakultu v Bratislave?“ „Lebo ju neuznávam nakoľko nebola schválená Vatikánom!“ odpovedal Janko. Jeho neslýchaná priamosť a odvaha uvádzala sudcov priamo do zúrivosti. Nadelili mu 14 rokov, ktoré mu odvolací súd zmiernil na 10 rokov. Po vynesení rozsudku povedal Janko svojej mamke: „Neplačte, mamka, mali sme priniesť Bohu obetu na oltári, takto mu budeme dvíhať namiesto hostií vlastné utrpenia a životy.„

Janko je ako trestanec MUKL určený na výkon trestu do jáchymovských uránových baní. MUKL – to bol muž určený na likvidáciu. Namiesto mena – číslo, ktoré znamenalo pracovnú silu. Janko sa stal číslom A 011 355. Ak číslo nevydávalo požadovaný pracovný výkon, bolo zrelé na likvidáciu. Tábor “ Rovnosť „, kam Janko bol určený, spočiatku pôsobil rovnako, ako všetky ostatné, ktorými potom po dlhé roky svojho muklovského života prechádzal. Nízke drevené baraky, strážne veže, koridory z ostnatého drôtu, hlavne guľometov, ostreľovanie pásma, psy, reflekrory. Mráz, hlad a chlad požiera človeka až na samé dno biologickej podstaty. Všade bachari, špicli, donášači, otrocká drina, šikanovanie, tresty, pracovné úrazy, ba aj samovraždy. Janko vyfasoval faráky, gumáky, helmu, karbidku, a bol z neho baník. Šachty, štôlne, chodby, komíny, tunely, patrá sa stali jeho pracovným náradím. Strelci, drviči, lámači, raziči – jeho parťáci. 

Práve v styku s nimi, s ich nevýslovným utrpením, beznádejou, zúfalstvom, ktoré sa ho hlboko dotýkali, Janko objavuje, že nie až potom, keď bude vysvätený za kňaza, ale už teraz ho Pán volá, aby svoje misionárske túžby začal uskutočňovať. „Pripadám si, ako na misiách,“ povedal raz svojmu priateľovi a spoluväzňovi Antonovi Srholcovi. „Veď lepšie a náročnejšie pôsobisko by si nemohol želať žiaden misionár!“ Darovať sa bezvýhradne pre spásu a pomoc spoluväzňom. V tom objavuje Janko tu v samom strede jáchymovského pekla svoj životný program a svoju cestu k svätosti.

Neraz mu mnohí vytýkali, že by nemusel byť taký bitý, týraný, vláčený po korekciách, trestných komandách, samotkách, nočných výsluchoch, keby vraj čušal, keby aspoň trochu taktizoval, keby bol diplomatickejší. Janko však nemohol neohlasovať Ježiša Krista, on musel naliehať vhod i nevhod, pretože ho hnal misionársky duch, hriala ho Kristova láska. „Treba dať ľuďom vedieť, že našou láskou je Kristus,“ hovorieval. Všetkým tým tisíckam väzňom na jáchymovsku – příbramsku, slavkovsku.

Janko je vo výkone trestu obžalovaný z trestného činu združovania proti republike, podľa paragrafu 79. Ako sa ukáže v skutočnosti sa pod týmto paragrafom skrýva Jankova misijná služba spoluväzňom. Ako k tomu došlo? Roky 1954 – 1958 strávil Janko v tábore Bitýs na příbramsku. Po istý čas tu bol pracovne zaradený na šachtu ako hlbinný pumpár pri čerpadlách na zber vody. Tu si Janko hlboko na dne bane čosi ako súkromnú pracovňu a či samizdatové pracovisko, kde sa pustil do prepisovania 300 stranovej knihy “ Integrálny humanizmus “ od kresťanského filozofa Jacka Maritena. Robil to ručne obyčajnou ostrou zastrúhanou ceruzkou cez 3 – 4 kopiráky. Bola to nepredstaviteľne namáhavá mravenčia a hlavne riskantná práca. Veď fízli boli aj medzi väzňami. Popri tom píše vo svojom svedectve jeho spoluväzeň pán Ladislav Chudý: „Šíril náboženskú a duchovnú osvetu aj pomocou kníh, ktoré prepašovával na bager zo šachty od civilov. Podobne tajne organizoval sväté omše a prinášal spoluväzňom sväté prijímanie„. Reakcia bolá tvrdá a nekompromisná. Koncom leta prišlo na Janka udanie, ževraj konšpiruje s akousi skupinkou slovenských mládencov, ktorí čakajú na prevrat. V skutočnosti šlo o zámienku, pod ktorou odvliekli Janka do vyšetrovacej väzby v Prahe – Ruzyni. Tam na neho zosnovali obžalobu, kde mu narátali všetko, čo im bolo známe o jeho apoštolsko – misijnej činnosti a postavili ho pred súd.

Z rozsudku zo dňa 27. februára 1959 sa dozvedáme: Ján Havlík sa dopustil počas výkonu trestu ďalšieho trestného činu tým, že napádal štátne zriadenie, že v Československej republike nie je náboženská sloboda. Ako bohoslovec a člen zrušenej rehole lazaristov vnášal do skupiny náboženského ducha. Na schôdzkach mal prednášky z náboženstva. Tajne prevádzal náboženské úkony a pobožnosti. Tak dostal Janko k pôvodným desiatim rokom ešte jeden rok navyše. Na druhej strane vydala takto štátna totalitná moc cez svoju Krajskú prokuratúru v Prahe Katolíckej cirkvi potvrdenie, že Janko Havlík – verný vyznavač a mučeník, trpel 11 rokov v komunistickom gulagu za vieru. Janko prechádza v ruzinských samotkách tortúrou vymývania mozgu a zabíjania ľudskej osobnosti. Zdá sa, že samotný rok väzenia navyše nebol tou osudnou kvapkou, ktorou pretiekol pohár únosnosti Jankovho utrpenia. Ruzinské samotky, ako aj vyšetrovacia centrála ŠTB, kde bol vyšetrovaný aj Janko, sa totiž stali zlopovestnými medzi väzňami tým, že tu boli obete týrané nie fyzicky, ale duševne. Práve tu Janko zakúsil, že neraz je ťažšie pre Krista žiť, ako pre Neho zomrieť. Ako sám píše, dostal sa až na samotný prah psychického zrútenia a zápasil s takými stavmi ako rozštiepenie mysle, výkrik duše, či tzv. poprava duše, ktorú opakovane zakúšal v podobe Judášovej samovraždy. Boli chvíle, keď sa cítil zodpovedný za všetko zlo. Keď túžil zomrieť. „Mučeníctvo sa neprejavuje len krvavými ranami a stigmami, ale aj jazvami na nervoch a na duši,“ spomína Dr. Silvester Krčméry. Spomínané veci, spomína Janko, sa diali v októbri 1958 a najintenzívnejšie boli v čase smrti sv. Otca Pia XII. Janko spomína, že sa bál myslieť aj v jasných chvíľach, ale že o to nástojčivejšie sa snažil dovolať Božieho milosrdenstva. Kde na to bral silu? „V dôvere v Božiu pomoc,“ zdôrazňuje Janko. Celý tento nadľudský zápas o tom, ako sa dá vytrhnúť zo spárov schizofrénie, kde vlastne nejde o holý život, ale o záchranu ľudskej osobnosti rozumu a vôle.

„Ďakujem Ti, Matka Božia, že si učinila z tejto cely kaplnku.“ To bola najväčšia radosť, zmysel jeho väzenského života. Aby si Pán Ježiš našiel príbytok v srdciach jeho spoluväzňov. Zakrátko mu trest vyprší a s ním sa skončí jeho väzenská misia.

Janko po odpykaní celého 11 – ročného nezákonného trestu zomiera. Je prepustený na slobodu dňa 23. októbra 1962. Presne v deň 11. výročia zatknutia. Stane sa to tak, že bachari ho zoberú z lôžka, navlečú ho do civilného obleku a vystrčia ho z väzenskej brány von na ulicu.

Janko nevládze stáť na nohách. Z príťažlivého, takmer dva metre vysokého mladíka atletickej postavy zostala troska. Muž zdrvený utrpením ako nazýva prorok Izaiáš vo svojej piesni služobníka Božieho. Podobne ako Janko.

Už síce nie je väzňom, ale MUKLom zostal. Muž určený na likvidáciu, to je v jeho prípade to isté, ako Izaiášov Baránok vedený na zabitie. Janko tento údel prijíma, lebo aj keď už nie je jáchymovským väzňom, väzňom Pánovým túži zostať aj naďalej – Služobníkom Božím. Quit nuns Christus! – Byť ako Ježiš Kristus. To je základné vincentínske pravidlo, ktoré ho dosiaľ nikdy nesklamalo.

Preto akonáhle ho príbuzní a skalickí lekári postavia po prepustení z väzenia ako tak na nohy, pustí sa s novou nádejou do novej misijnej práce. Hoci prevažne na lôžku, vytvorí popri prekladoch z nemeckej a talianskej duchovnej literatúry aj svoje vlastné autentické duchovné dielko – „ Krížová cesta malých duší „. Ide o modlitbu krížovej cesty, na ktorej sprevádza Krista až na Golgotu malé dieťa, symbolizujúce dušu každého, kto chce kráčať spolu s Kristom.

V ôsmom zastavení tejto modlitby, ktorá je vlastne hlbokou Jankovou meditáciou Kristovho vykupiteľského utrpenia čítame: „A čo ty malá duša? Podaj mi svoj život ako obetu na paténe lásky.“ Slová, akoby boli ozvenou tých, čo Janko vyslovil už kedysi dávno pred rokmi po vynesení rozsudku.

„Neplačte nado mnou. Chcel som prinášať obetu Bohu na oltári. Odteraz mu budem dvíhať miesto hostie svoje utrpenie a život.“ Nuž a dnes, keď už obetoval všetko utrpenie a všetky roky života, mu už zostáva len dopovedať – „Dnes je tým obetným oltárom moja nemocničná posteľ a tou obetou moje vlastné chátrajúce telo.“ Je to symbolika, ktorá vyjadruje vari najautentickejšie črtu Jankovej duchovnosti, a ktorá vychádza z jeho stavu nenaplneného sviatostného kňazstva.

Keďže nemôže premieňať na paténe chlieb na Kristovo telo, kladie na ňu svoje vlastné bezvládne telo a svoje vlastné horlivé srdce a stotožňuje sa tak s obetou Kristovou. Nazýva ju „ paténou Lásky „. Pán túto obetu prijal. Obeta to bola taká dokonalá, že nakoniec sa Jankovi obetným oltárom, na ktorom vydýchol naposledy nestalo ani nemocničné lôžko, ba ani posteľ v rodičovskom dome, ale popolnica na ulici. Stalo sa to ráno dňa 27. decembra 1965 práve na sviatok jeho patróna sv. Jána Evanjelistu. Smrť zastihla Janka samotného vonku na jednej zo skalických uličiek cestou k bratovi, kde mienil stráviť novoročné sviatky.